Je tomu 575 rokov, kedy sa v malebnom údolí Slanských hôr začala písať história Rákoša a jeho okolia. Pri tejto príležitosti sa Vám dostáva do rúk súhrnnejšia informácia o jeho histórii. Jej poslaním je informovať svoje rodisko a domov.

Ranná história obce

Obec sa nachádza juhovýchodne od Košíc, leží na svahu Slanských hôr v smere na Slanec a Slovenské Nové Mesto.

Podľa písomných dokladov z roku 1337 sa tu dedina ešte nenachádzala. Listina podrobne opisuje hranice Gábroviec (Gabróc), ktoré patrili opátstvu Krásnej nad Hornádom. V miestach dnešnej obce Rákoš sa uvádza iba cestička, ktorá viedla z Vyšnej Myšle na hrad Slanec.

Rákoš vznikol na území, ktoré patrilo hradu Slanec. V portálnom súpise Abaujskej stolice z r. 1427 je zaznamenaných šesť port územia obce Rákoš. Ich majiteľom bol Žigmund z Lučenca, vtedajší pán hradu. Teda aj vtedy to bola iba malá dedinka. V tom čase sa sčítali porty, čiže brány, ktoré viedli do hospodárskych statkov. Takýto hospodársky statok mohol mať aj viac objektov. Ak na jednu portu počítame aspoň sedem ľudí, žilo tu aspoň 42 obyvateľov.

V roku 1565 bol vyhotovený desiatkový súpis, podľa ktorého žilo v Rákoši desať poddaných sedliakov a traja želiari. Súpis panstva Slanca z roku 1686 udáva v Rákoši 13 polovičných usadlostí, ale len sedem z nich bolo obývaných. V tom čase bol Rákoš prevažne maďarskou dedinou, i keď v spomínanom súpise z roku 1565 tam figurovali štyri mená slovenského pôvodu.

Mor a Rákociovské vojny v roku 1686 spôsobili, že Rákoš takmer zanikol. V roku 1715 tam žili len dvaja želiari, v roku 1720 traja poddaní sedliaci. Prílev obyvateľstva udáva listina z roku 1746. Žilo tu 65 obyvateľov, z toho 24 detí. Lexikón z roku 1773 udáva, že sa tu rozprávalo prevažne po slovensky. V roku 1851 tu žilo 215 obyvateľov.

K názvu obce 

Je dôvodné sa domnievať, že názov obce vznikol od slovanského slova Rákoš, ktorým sa zvyčajne označoval potok bohatý na výskyt rakov. Potoky tohto názvu nájdeme na Ukrajine, kde nebol maďarský vplyv pri vytváraní názvov, ale i v Maďarsku. Niekedy boli tieto potoky označované ako Rakovica, od čoho vzniklo maďarské Rakaca. Obec mohla byť označovaná aj ako Rakovec, čo pomaďarčené znelo ako Rákóc.
Z roku 1321 sa pri opise chotára obce Slivník v Abaujskej stolici uvádza potok Rakolchpothokam teda Rakovec. Slovo Rákoš je teda pravdepodobne najskôr pomaďarčené označenie Rakovec, neskôr čiatočne poslovenčené (Rakovec - Rákóc - Rákoš).

Slanský priesmyk ako starobylá obchodná cesta 

Nálezy nasvedčujú tomu, že Slanský priesmyk zohrával svoju úlohu aj v dobách predhistorických. Išla tadiaľ cesta vedúca zo zemplínskeho Potisia k rieke Torysa a po jej brehu na sever cez Šariš do Haliče. Z východných svahov vrchu Várhegy sa našli dávnejšie predhistorické nálezy z doby kamennej i z doby bronzovej. V roku 1929 sa v Slanci našiel aj poklad rímskych cisárskych mincí. Zachránilo sa z neho osem kusov, pochádzajúcich z 3. storočia nášho letopočtu, čo dokazuje smerovanie cesty z rímskej provincie Dácia cez Slanský priesmyk do krajov severne od Karpát. Okolo roku 300, čiže v čase rímskych provincií, prešiel germánsky kmeň Vandalov z Haliče cez Slanský priesmyk do horného Potisia.
V 11. a 12. storočí išla hlavná trasa cesty zo Zemplína cez Slanský priesmyk, zo Slanca k Ruskovu a cez Olšovany k Toryse.

Cesta zo Slanca v smere Rákoš, Bohdanovce, Nižná Hutka, Košice, ako ju poznáme z mapy Abaujskej stolice zo začiatku 14. storočia, bola využívaná len od čias výraznejšieho regionálneho vplyvu mesta Košice, teda od 13. storočia

Spracované podľa knihy: Branislav Varsik - Osídlenie Košickej kotliny

spracoval Slavomír Szabó.

Rákošská svadba v minulosti: MOJO VEŚEĹE OD PONDZELKA DO STREDY

V sobotu večar buľi tote pokretky co še robiľi pre mladu i mladoho, v ňedzeľu koňha taňec a v pondzelek bula svadzba, co sme prišahľi. Na dvanascich sankoch me ňešľi na prisahu do Lanca. Vec z koscela, kec sme išľi, ta še špivalo calu drahu, až kim sme ňedošľi do nas na obed. Dvacec kuri sme zabiľi a bulo i komperoch, kapusty, mesa, paľenki , šak cali valal prišol na svadzbu.

Spomínanie p. Aolžbety Pástorovej

Svadba v Rákoši patrila medzi najvýznamnejšie rodinné obyčaje, spojené so systémom obradov. Vyznačovala sa regionálnymi i lokálnymi variantmi a mala ustálený poriadok.

Rozdelená bola do niekoľkých dní:
Pytačky a zásnuby sa konali spravidla mesiac pred samotnou svadbou, v dome rodičov nevesty. Obe strany si tu dohodli majetkové záležitosti aj priebeh svadby.
V sobotu večer sa dievky zišli aby pripravovali obradné predmety: „ pokretky, co še robiľi pre mladu i mladeho“. Bola to zároveň rozlúčka nevesty s kamarátkami. Mala obradný charakter.

V nedeľu zasa usporiadal ženích zábavu, tzv. „koňha tanec“, na ktorej sa lúčil so slobodou a s mládencami.
Samotná svadba sa začala v pondelok, trvala tri dni.
Svadobnú družinu tvorili družbovia a družičky, starší družba, o priebeh svadby sa starali poverení starostovia.
Odpytovanky prebiehali zvlášť doma u nevesty aj ženícha. Ich podstatou bolo prednášanie textov, ktoré prednášali (odpytovali) starostovia. Mali emocionálny charakter, obsahom bolo ďakovanie rodičom, ich záverečné odprosenie. Rodičia svoje požehnanie vyjadrili krížikom na čelo a pobozkali nevestu, ženícha.
Obe svadobné družiny sprevádzali nevestu aj ženícha na ceste do kostola. Tam sa mladí prvý krát stretli priamo na sobáši.
Po sobáši sa svadobčania presúvali do domu nevesty, kde sa konal svadobný obed.
Na ceste do domu nevesty, musel ženích s nevestou prekonávať rôzne prekážky: „ robeľi še brany – mlade mušeľi zaplacic“

Starosta hlásil príchod mladomanželov do domu, zároveň si pýtal povolenie od rodičov pre vstup ženícha, tí ho privítali.
(Na obede sa podávala polievka, plnená kapusta, mäso z polievky.)
Podobné svadobné úkony sa vykonávali pri príchode svadobnej družiny do domu ženícha na svadobnú večeru.
Muselo sa zaplatiť starostom čo odpytovali ženícha aj nevestu: „zaš sme mušeľi zaplacic totim starostom, co nas odpitovaľi“.
Tu za nevestu všetko rozprával starosta a opäť si pýtal povolenie pre vstup do domu. Nevestu privítala jej svokra.

Keď nevesta vošla dnu, na svadobnom stole bol pripravený chlieb, s ktorým musela prejsť tri -krát okolo stola a potom ho hodila mlademu: „že či ulapi, vecka odkrojil z chľeba a dal okoštovac“ aj neveste, aby bola dobra „gazdiňa“.
Po večeri pokračovala svadobná zábava.
Počet ľudí na svadbe bol aj 300, pretože bola pozvaná celá dedina: „cali valal prichodzil na svadzbu“

• podávané jedlo – polievka, mäso z polievky, pečené mäso, pečené zemiaky(kompere)
• pálenka( paľenka) bola domáca, varila sa väčšinou z baraciek a iného druhu ovocia(dva raz paľena)

Tanečný repetoár tvorili jednak osobitné svadobné tance a taktiež čardáš, polka , karička , spomína sa „kozačka“ - „janošikov tanec“
V neskoršom období boli obľúbenými tancami valčík, tango atď.
Zloženie muziky – husle, kontra, basa, cimbal, klarinet, saxafón.
Muzikantom platil mladý, priložil aj fľašku palenky a koláče.
Obradovým vrcholom svadby o polnoci boli „čepenky“ - snímanie party neveste. Význam tohto obradu je odvodený od symboliky venca(party) ako znaku panenstva a slobody nevesty. Starší družba tancoval okolo nevesty „po dva raz“ s nožikom v ruke, pri „pitaňi po treci raz“ povedal: „či daš, či ňedaš, i tak berem“

Nasledujúci družbovský tanec tancoval starší družba s nožíkom v jednej ruke , na ktorom mal veniec, a v druhej ruke mal „trsťinku“, s ktorou udieral všetkých, ktorí sa za ním držali okolo pása a tancovali. Zábava končila aj o štvrtej ráno. Každý svadobčan dostal pri odchode koláče.
Svadba pokračovala aj na druhý a tretí deň v dome ženícha alebo nevesty(alebo u obidvoch) formou menších hostín. Tieto hostiny umožňovali návštevy novospríbuznených rodín, a boli príležitosťou na pohostenie tých, ktorých nemohli pohostiť počas svadby (kuchárky).

napísal Vladimír Michalko, člen Klubu milovníkov autentického foklóru, Košice.